Dlh splatený po 38 rokoch

Verzia pre tlačOdoslať priateľoviPDF verzia

Bronzová diaľkarka mníchovskej olympiády 1972 Eva Šuranová naň prišla vysmiata. „Konečne mám čisté svedomie," vravela. „Včera som splatila dlh spred 38 rokov."

Dva mesiace pred Hrami zrazu nedokázala naplno vystrieť nohu a rozbaliť skok. Zo zúfalstva sa skúšala odrážať z druhej. Kladivár Martin Šebesta sa už nemohol pozerať na Evino trápenie. „Zoberiem ťa k môjmu švagrovi," ponúkol jej.

Viliam Fischer ešte nebol profesor ani chýrny kardiológ, iba nepredpojatý mladý lekár. Vedel pomôcť aj vystrašiť. Keď Šuranovú vyšetril, navrhol jej opichnutie chrbtice, no pripomenul: „Ak presne trafím, desať dní nesmiete skákať, ale na olympiáde budete fit. Ak nie, hrozí ochrnutie, ale nebojte sa, len krátkodobé."

Skokanke sa pretočili oči. Keď sa však vrátili do pôvodnej polohy, odhodlane odvetila: „Poďme na to. V Mníchove musím skákať, mám natrénované na medailu."

„Keď ju získate, budem prvý, komu ju prídete ukázať," vymienil si lekár skôr zo žartu, ako vážne. Akosi sa k tomu vtedy nedostala, lebo snívala o ďalších. O dva roky získala európske striebro. Neskôr prišli rodinné starosti, pretĺkanie sa obyčajným a potom penzijným životom.

Fischer na historku dávno zabudol, Šuranová nie. Minulý týždeň sa konečne stretli. Medailu - dodnes jedinú, ktorú na olympiáde získala slovenská atlétka - mu nielenže ukázala, ale darovala mu aj jej kópiu.

Sedemdesiatdvaročný profesor bol očividne dojatý: „Toto si mimoriadne vážim, od zajtra bude tróniť vedľa Radu Ľudovíta Štúra a medailí od slovenského aj rakúskeho prezidenta."
 

Vaše hodnotenie: Žiadne Priemer: 5 (4 votes)