   Základná charakteristika a pravidlá: tieto dve ľahkoatletické disciplíny sú v podstate šprintami cez prekážky, ktoré sú rovnomerne rozložené na bežeckej trati. Ženy behajú 100 metrov a muži 110 metrov cez prekážky. Patria medzi technicky najnáročnejšie behy. Stručná história: Prvú bežeckú súťaž na 120 yardov (109,68 metrov) s prekonávaním prekážok datujeme na začiatok 19. storočia. Uskutočnila sa v roku 1864 v Anglicku v rámci prvého oficiálneho ľahkoateltického stretnutia univerzitných výberov Ocfordu a Cambridge. Koncom 19. storočia sa uvedená prekonávaná vzdialenosť upravila vo Francúzsku na rovných 110 metrov. Beh na 110 metrov cez prekážky mužov bol zaradený v programe prvých novodobých Olympijských hier v roku 1896 v gréckych Aténach. Ženský prekážkový šprint na 100 metrov sa po prvý krát objavil v programe Olympijských hier v roku 1972 v Nemeckom Mníchove. Pred tým ženy súťažili na trati kratšej o 20 metrov. Zmenami prešli pri vývoji týchto disciplín aj prekážky, cez ktoré sa preteká (ich výška a vzdialenosť medzi nimi. V roku 1864 sa pretekalo cez prekážky s dvomi pevnými podstavcami. Od roku 1895 sa začali používať mobilné prekážky s podstavcom v tvare písmena "T". Od roku 1935 sa používajú mobilné prekážky v tvare písmena "L" s vyvažovacím závažím. Taktika: prekážkové šprinty sa bežia v dráhach. V každej dráhe sa nachádza 10 prekážok. Ženská prekážka je vysoká 0,84 metra a hlboká 70 centimetrov. Šírka prekážkovej latky je 7 centimetrov. Mužská prekážka je vysoká 1,067 metra a široká maximálne 1,20 metra. Prekážkový beh je mimoriadne náročný na zosúladenie šprintérskych schopností atléta a jeho individuálnej techniky zdolávania prekážok. Šprintér sa môže prekážky dotknúť, resp. ju aj zhodiť. V minulosti to nebolo povolené a rekordy boli uznané iba ak atlét nezhodil žiadnu prekážku. Technika: najdôležitešou časťou je štart, pri ktorom sa štartuje z identickej polohy ako pri hladkom behu na 100 metrov. Rozhodujúca pri prekážkarskom štarte je frekvencia úvodných krokov pri nábehu na prvú prekážku, ktorá je nezávislá na dĺžke krokov. Najvyššia akcelerácia prekážkára je v prvých štyroch krokoch. Po prekonaní prvej prekážky sa bežec snaží vzpriamiť svoje telo počas ďalších štyroch krokov. Bežec sa na prekážky odráža švihovou nohou dopredu, automaticky, tak ako to má natrénované, vo vzdialenosti od 1,9 do 2,35 metra od prekážky. Ponad prekážku sa bežec snaží prejsť plynule pri minimálnej strate získanej rýchlosti, čo najnižšie nad prekážkou. Ďalšou fázou je dokrok, keď prekážkár dokročí vo vzdialenosti cca 1 metra za prekážkou a plynule nadväzuje na beh medzi prekážkami. Pri dokroku je dôležitá najmä práca členka prekážkara. Bežec následne opäť akceleruje v troch krokoch. Posledný krok pred prekážkou je kratší a vyšší. Najvyššiu rýchlosť dosahujú prekážkari medzi prekážkami. Po prekonaní poslednej prekážky je dokrok zameraný na okamžité, čo najrýchlejšie, dosiahnutie maximálnej rýchlosti v cieľovej rovinke, v ktorej prekážkari urobia ešte 6 až 7 bežeckých krokov. Najdôležitejšie pre kvalitný výkon je udržanie rytmu počas celého behu. Výstroj: šprintérske atletické tretry, ako pri behu na 100 metrov, t.j. bez päty, s 11 klincami. Profil športovca: vysoká schopnosť rýchlosti, akcelerácie behu na krátkom úseku, mimoriadny cit pre rytmus. Slovenské rekordy: Muži (110 m): Dospelí: 13,13 s Igor Kováč, Štokholm, Švédsko, 07.07.1997 M-22: 13,71s Igor Kováč, Ostrava, Česko, 28.07.1989 Juniori: 13,92 s Igor Kováč, Praha, Česko,11.07.1987 Dorast: 14,14 s Róbert Jarábek, Nitra, Slovensko, 21.07.1992 Ženy: Dospelí: 13,04 s Miriam Bobková, Osaka, Japonsko, 27.08.2007 M-22: 13,63 s Miriam Bobková, Banská Bystrica, Slovensko, 02.07.2000 Juniorky: 13,63 s Miriam Bobková, Amsterdam, Holandsko, 27.09.1997 Dorast: 13,96 s Veronika Bobáková, Esbjerg, Dánsko, 13.07.1999 Svetové rekordy: Muži: 12,87 s Dayron Robles, Ostrava, Česko, 11.06.2008 Ženy: 12,21 s Yordanka Donkova, Stara Zagora, Bulharsko, 20.08.1988
|
|||
