Spolok tatranských horolezcov JAMES [1], ktorý vznikol v auguste 1921, sa pokladá za prvú slovenskú horolezeckú organizáciu a dnešný Slovenský horolezecký spolok JAMES je jej priamym pokračovateľom. V roku 1932 sa stal členom medzinárodnej horolezeckej federácie UIAA a patrí k jej najstarším členom. Z hľadiska športovej úrovne nemá slovenské horolezectvo takú dlhú tradíciu, ako horolezectvo v alpských krajinách. Až po 2. svetovej vojne sme sa najskôr vo Vysokých Tatrách dostali na najvyššiu úroveň. Prvým výrazným úspechom bol prvovýstup prostriedkom Žltej steny, ktorý v roku 1943 vyliezli Slavo Cagašík a Štefan Česla. V zimnom horolezectve je špičkovým výkonom 1. zimné prelezenie známej Stanislawského cesty v S stene Malého Kežmarského štítu dvojicou Arno Puškáš – Karel Cerman v roku 1953. V Alpách sme nemali v časoch socialistického režimu veľa možností na presadenie sa. Ojedinelými úspechmi boli výstupy slovensko-českej dvojice Zdeno Zibrín a Radovan Kuchař, ktorí preliezli všetky veľké klasické severné steny – Eiger, Matterhorn, Grandes Jorasses. Prvým výkonom skutočne svetovej úrovne sa stal prvovýstup severnou stenou Šchary, ktorý uskutočnili Ján Ďurana, Ľudovít Záhoranský a Gerhard Tschunko v roku 1965 na dostupnom Kaukaze.
Ľudovít Záhoranský
[2]
Tento výstup bol viac rokov pripravovaný významným horolezcom a organizátorom Ivanom Kluvánkom. Nová horolezecká kvalita, nazývaná érou extrémneho horolezectva, sa zrodila v 60-tych rokoch 20. storočia vo Vysokých Tatrách. Jej hlavnými protagonistami boli Pavol Pochylý, Ján Ďurana a Ivan Dieška. Dieška bol nielen výborný horolezec, ale aj organizátor horolezeckého života, vrcholového športu, autor mnohých publikácií a prvej Horolezeckej encyklopédie.
Ivan Dieška
[3]
Zlatým vekom slovenského a československého horolezectva boli 80-te roky minulého storočia, keď sme patrili k svetovej špičke v Alpách aj v Himalájach. Z alpských výstupov sú vo svete najviac cenené prvovýstupy Cesta cez rybu na Marmolade, Igor Koller – Jindřich Šustr, 1981, považovaná za medzník vo voľnom alpskom lezení, a cesta No siesta v severnej stene Grandes Jorasses, Stanislav Glejdura – Ján Porvazník, 1986, ktorá je doteraz hodnotená ako jedna z najťažších ciest v oblasti Mont Blancu. Desiatky ďalších výstupov našich horolezcov majú podobnú kvalitu. Slovenskí horolezeci sa presadili aj mimo Álp v najznámejších svetových horských oblastiach, kde ich prvovýstupy patrili k najťažším v danej dobe. V Nórsku to bol zimný prvovýstup vo východnej stene Trollrygenu, Daniel Bakoš – Michal Orolín – Vladimír Petrík – Jaromír Soldán, 1974.
Michal Orolín
[4]
V peruánskych Andách prvovýstup v západnej stene Rondoy, Dušan Becík – Ján Porvazník, 1982. V Patagónii prvovýstup západnou stenou Fitz Roy, Robert Gálfy – Michal Orolín – Vladimír Petrík – Zdeněk Brabec, 1983. Na Aljaške prvovýstup v južnej stene Mont McKinley, 6190 m, Blažej Adam – Anton Križo - František Korl, 1984.
Vo výškovom horolezectve sa prvé úspechy dosiahli vďaka organizátorskej činnosti Ivana Gálfyho, ktorý bol vedúcim väčšiny himalájskych expedícií.
Ivan Gálfy ( vpravo )
Prvou osemtisícovkou bol Nanga Parbat, 8125 m, vrchol cestou H. Buhla dosiahli Ivan Fiala a Michal Orolín, 1971.
Ivan Fiala
[5]
V roku 1976 to už bol prvovýstup juhozápadným pilierom na Makalu, 8475 m, na vrchole Milan Kriššák, Karel Schubert a Španiel J. Camprubi. Liezlo sa expedičným štýlom s budovaním postupových táborov. Vrcholom tohto obdobia sú prvovýstupy najväčšími himalájskymi stenami v roku 1984 - prvovýstup južnou stenou Lhoce Šar, 8400 m, na vrchole Zoltán Demján, Peter Božík, Jarýk Stejskal a Josef Rakoncaj a prvovýstup západnou stenou Dhaulágirí, 8167 m, na vrchole Karel Jakeš, Jarýk Stejskal a Jan Šimon. V 80-tych rokoch sa naši horolezci aj vo výškovom horolezectve dostali do svetovej špičky, keď realizovali najťažšie výstupy alpským štýlom. Najskôr to bolo na Pamíre, kde v roku 1981 ako prví alpským štýlom preliezli južnú stenu Štítu Komunizmu, 7495 m, Zdislav Drlík, Karel Jakeš a Miloslav Neumann. Jeden z významných výstupov v slovenskom horolezectve bolo dosiahnutie vrcholu Mount Everestu poľskou cestou bez kyslíkových prístrojov Zoltánom Demjánom - Jozefom Psotkom v roktóbri 1984, žial pri zostupe tragicky zahynul J.Psotka.Hlavným vedúcim tejto výpravy bol vynikajúci horolezec a organizátor,vedec František Kele.
Zoltán Demján (vľavo) a Jozef Psotka na vrchole Mt. Everestu, 1984
[6]
František Kele, vedúci výpravy, 1984
[7]
Gratulačný list predsedu vlády ČSSR výprave, 1984
[8]
(pre zväčšenie listu kliknite na obrázok)
[9]
V roku 1985 Dušan Becík a Jarýk Stejskal dosiahli vrchol Čo Oju, 8201 m, čo bol prvý výstup alpským štýlom na osemtisícovku v zimnom období. Najhodnotnejším výkonom bol prvovýstup juhozápadným pilierom Dhaulágirí, 8167 m, v roku 1988, Zoltán Demján a kazašskí horolezci J. Mojsejev a K. Valijev. V tom istom roku sa štvorici Jozef Just, Dušan Becík, Peter Božík a Jaroslav Jaško podaril výstup alpským štýlom britskou cestou v juhozápadnej stene Mont Everestu, 8848 m, hlavný vrchol len Just. Všetci štyria však pri zostupe vo víchrici zahynuli. Táto tragédia na dlhé roky ovplyvnila slovenské horolezectvo a do svetovej špičky sa vraciame až v posledných rokoch predovšetkým zásluhou dvojice Jozef Kopold a Gabriel Čmárik, ktorá alpským štýlom urobila prvovýstupy v pakistanskom Karakorame na Great Trango, 6150 m, v roku 2005 a na Uli Biaho 6109 m, v roku 2006.
Medzi súčasných vrcholových horolezcov SR patria: Igor Koller, generálny tajomník Slovenského horolezeckého spolku JAMES a Peter Hámor, ktorý v roku 2008 vystúpil na Annapurnu, 8 091 m, Gasherbrum I, 8 068 m a Gasherbrum II, 8 035 m.
Slovenskí horolezci sú združení v Slovenskom horolezeckom spolku JAMES. Členskú základňu tvorí 4431 členov v 134 kluboch.
Igor Koller pri prvovýstupe Shiptonski väzni na Shipton Spire (6000 m)
[10]
Peter Hámor
[11]
(Spracované podľa podkladov Igora Kollera)
Súvisiace články:
Do hôr by sme mali chodiť žit a nie zomierať (KATOLÍCKE NOVINY - FRANTIŠEK KELE, pdf súbor) [12]